Nikto z nás sa nenarodil s odolnosťou voči hejtu. Odolnosť sme si vybudovali vekom, nepríjemnými skúsenosťami a uvedomením si, že topiť sa v negatívnych myšlienkach o nás samotných nám len zbytočne ubližuje. Je lepšie vyplávať nad hladinu a tú zbytočnú negativitu nechať pod vodou. Odovzdať ju Bohu v modlitbe, nech ju premení na lásku.

Fungujem ako fashion blogerka od roku 2010 a na komentáre ľudí, ktorí hodnotia môj výzor a definujú moju osobnosť na základe outfitu a prvého dojmu, som si za tie roky zvykla. Najprv som bola príliš tučná, potom som nosila strojček, potom som bola príliš chudá a príliš pekná, čiže automaticky to znamenalo, že som povrchná a takto by som vedela pokračovať veľmi dlho.

Módu a vizáž som milovala od malička a mojim hobby bolo vyberať si 10 minút outfit, aj keď som išla len vysypať smeti. Nerobila som to kvôli ľuďom okolo, aby som sa im páčila, mňa to jednoducho bavilo. To som bola a som ja.  Častokrát som túto svoju stránku potláčala, pretože som sa stretla s výsmechom. Smiali sa mi ľudia v okolí, kamaráti, ľudia z kostola a aj rodina. 

S odstupom času súhlasím s tým, že niektoré outfity boli na smiech, ale pre malú Barboru a teenagerku Barboru, boli tieto reakcie často zraňujúce, pretože móda je moja najväčšia vášeň a viac ako ohováranie, výsmech a sarkazmus, som vtedy potrebovala podporu a slová povzbudenia.

zdroj: foto archív

Jedna vec, ktorú akosi dokáže môj mozog spracovať je fakt, že ma hejtili cudzí ľudia. Ľudia, ktorí nepoznali Ježiša a nechápali princípy kresťanstva.

Čo som však nevedela pochopiť a nechápem vlastne dodnes je, keď sa niekto stretne s odsúdením a neprijatím v rámci spoločenstva preto, ako vyzerá. Vďaka Bohu, je týchto “problémov” čím ďalej, tým menej. Každopádne, mám veľa príbehov aj z mojej dospelosti, kedy ľudia pri stretnutí so mnou povedali veci ako: “nemôžem byť pri tebe, lebo mám z teba komplexy” alebo “na čo sa toľko o seba staráš, je to povrchné”. A ako som písala v úvode, mňa tieto slová už nezraňujú a viem na ne celkom pokojne a bez pocitu zranenia reagovať. Každopádne je dôležité si uvedomiť, že takto reagovať nie je v poriadku. 

Keď píšem tento blog, nejde mi ani tak o to, opisovať svoje zranenia z mladosti. Píšem o mojich konkrétnych situáciách preto, lebo myslím na tie mladé dievčatá a chlapcov, ktorí majú rovnaké záujmy ako ja a chcem, aby hlavne v kresťanskej spoločnosti zažili prijatie. Našli priateľov, ktorí ich budú povzbudzovať a pomáhať im. Priateľov, ktorí im budú vedieť povedať s láskou kritiku, vďaka ktorej budú napredovať. Priateľov, medzi ktorými sa budú cítiť prijatí. 

Je dôležité si uvedomiť, že ak sa niekto o seba stará, tak to nie je preto, že chce, aby sa ľudia v jeho blízkosti cítili zle. Človek to robí preto, lebo ho to baví. A ak mám hovoriť za seba, tak svoje zručnosti v oblasti krásy veľmi rada posúvam ďalej. Sama som si prešla nejakým procesom sebaprijatia a objavenia svojho štýlu a ak v tomto procese môžem pomôcť aj iným, teší ma to. Vlastne mám pocit, že je to dar od Boha, že dokážem aj ostatným ľuďom pomôcť cítiť sa dobre vo svojej koži a rada tento dar zdieľam.

Rozmýšľam, ako celé moje úvahy v tomto blogu zakončiť a možno naozaj len jednoduchým, nehejtime sa. Prinášajme do spoločenstiev lásku a prijatie, pretože to nás učí Ježiš. Hľadajme spôsoby ako sa zjednotiť a nie deliť. Neberme sa ako konkurencia, ale ako rodina, kde každý člen má nejakú úlohu a skrze svoj dar pomáha rásť ostatným. 

S láskou, Barbora.