Srdce. To je to, o čom mám písať a opísať. Dotyky srdca, ktoré nedávajú zmysel, nevieš ich pomenovať, ale predsa ich cítiš a vieš, že sú tam. Nevyhneš sa im, aj keď chceš, lebo vieš, že ťa zmenia.

Dotyky, ktoré sú prudké a intenzívne ako búrka počas obdobia dažďov a pália ako vie iba slnko na rovníku. Presne tak sa tu človek cíti. Cítiš, ako sa z teba zmýva veľa nánosov a ako si prepaľovaný mnohými vecami a situáciami. Tu ľudia proste žijú. Snažia sa využiť každú príležitosť, ktorá im príde do života. Môj veľmi múdry kolega mi povedal, že Uganda je „uniqe“. Začala som sa smiať a hovorím, že to hovorí iba preto, lebo je Uganďan. Začal mi oponovať a povedal, že aj iní ľudia z Afrických krajín majú tento názor, lebo ľudia v Ugande si  jednoducho užívajú život. Napriek všetkým ťažkostiam a chudobe, všade nájdeš hlasnú hudbu, tanec a vyrobené hračky. Nechcem vás teraz uviesť do omylu, že ľudia sú tu najlepší na svete, to vôbec. Sú neuveriteľne sebavedomí, drzí a vedia to veľmi dobre využiť.  Ale jednoducho žijú život najlepšie ako vedia. Tak ako ich to naučili.  

zdroj: osobný archív

Život. Žije sa tu inak ako „doma“. Vlastne, posledné týždne sa zamýšľam nad tým, že neviem, kde ten domov je. Na Slovensku? Tam, kde je moja rodina? Kde sú moji najbližší? Kde mám školu a povinnosti? Kde poznám každé slovo z  jazyka? Kde majú ľudia rovnakú farbu pleti a rovnaké kultúrne nastavenie ako ja?

Na prelome rokov som sa našla ako sedím úplne sama v malej Africkej izbe s avokádovými špagetami a myslím na to, čo teraz zažívajú ľudia inde po svete. Hovorím Bohu, že napriek všetkým milostiam a radosti, ktorú tu zažívam mi niekedy chýba môj domov tak veľmi, že sa mi na chvíľu zadrhne dych v hrdle. Ocitám sa sama v noci, ktorá je skoro pre každého symbolom novosti a túžby byť obklopení ľuďmi a oslavovať. Akýmikoľvek. Svojou rodinou, kamošmi alebo cudzincami, s ktorými si sa práve ocitol na párty na lodi v stredozemnom mori. Tá zvláštna atmosféra, ktorú má iba jeden deň v roku, nás núti premýšľať nad mnohými vecami alebo naopak nás láka nemyslieť na nič, iba oslavovať a stratiť sa v okamihu.

V tomto okamihu hmatateľnej samoty som sa našla. Potichu hovorím Bohu, že už chápem. Spájam si veci, ktorými si prechádzam a prinášam Mu ich. Za niektoré musím robiť pokánie, ale dávajú mi nový život.  Pochopila som veľa vecí a medzi nimi aj to, že mi chcel ukázať skutočný domov. Neskladá sa z ničoho vyššie menovaného. Skladá sa iba z jednej osoby. Z Teba. Teba ako z Boha a Teba ako osoby. Od môjho odchodu som niekde hlboko v sebe neustále mala pocit malej prázdnoty a smútku. Neustále sa ma niekto pýtal, čo mi chýba najviac a ja som sa nevedela rozhodnúť, ktorú z milión vecí nechaných na Slovensku postavím na prvé miesto a dám jej tento titul. Nie je zlé, že nám niečo alebo niekto chýba, zlé je, keď nám veci alebo ľudia ovládajú náš život a pocit šťastia. Zlé je, keď nám ovládajú život vonkajšie okolnosti a nie domov v nás. 

Zabudla som na to, že toto nie je môj domov. Že svet nie je môj domov, pretože má jednu veľmi blbú vlastnosť. Pominuteľnosť. Pominuteľnosť krajín, štátov, domovu ako budovy, ale aj vecí a ľudí. Nemôžeme si vytvárať domov v niečom pominuteľnom, lebo inak budeme neustále nešťastní. Vždy je a aj bude niečo alebo niekto, čo nám chýba v našich životoch. Myslím, že aj zoči voči vojne si toto musíme uvedomovať. Ľudia prišli o svoj „domov“ vo všetkých smeroch. Krajinu, budovu aj ľudí. Myslím, že už hmatateľnejší dôkaz o tom, že domov si máme budovať v nás nedostaneme.  Aby som si to ja uvedomila, ma musel Boh Otec  vytrhnúť z môjho bezpečného miesta s jedným kufrom vecí a presťahovať úplne samú na druhý koniec sveta.  „Jediný pevný bod v mojom živote si Ty, jediný kto mi poskytuje domov si Ty. Jediný koho chcem mať na prvom mieste si Ty.“ 

Neviem či môžem dostatočne vyjadriť hĺbku, ktorú mi dal Boh poznať v ten večer. Nejde o apokalyptické  zmýšľanie, kedy sa prestanem zaujímať o všetko a všetkých, lebo aj tak o to raz prídem. Ide o to, že jediný na koho sa chcem viazať je Boh a všetko ostatné, čo mi príde do života, si budem vážiť a starať sa o to. Chcem si v sebe vybudovať bezpečné miesto. Môj domov.  Tu som každodenným svedkom toho, ako pojem domov v jeho pravom slova zmysle úplne zmizol. Rodiny nežijú spolu a už vôbec nežijú iba na jednom mieste. Skoro každé dieťa, s ktorým som prišla do kontaktu nežije so svojimi rodičmi ale u nejakého príbuzného. Najviac pravdepodobne sa aj tak za ďalšie dva roky presťahuje niekam inam. Nevie, kde je jeho domov. Malé chatrče sa nedajú nazývať domovom, pretože len ťažko tam nájdete niečo iné ako podložku na spanie, a oni to dobre vedia. Nikto sa tu nikdy nepýta, kde je tvoj domov. Každý sa pýta odkiaľ ideš alebo kde momentálne zostávaš.  Zoči voči neuveriteľnej jednoduchosti života sa učím jednoducho žiť. Učím sa žiť život, ktorý je pominuteľný a užívať si ten nepominuteľný. Paradoxne je reálnejší, ale je ťažšie viditeľný.  Milujem svoju rodinu najviac na svete ale neviem koľko času nám zostáva tu na zemi. Zato ale viem, koľko času máme  spolu vo večnosti. 

Lenka Medňanská

Spoločenstvo Nové Mesto