Pre mnohých z nás je v dnešnej dobe veľmi ťažké pochopiť a porozumieť mladým ľuďom. Stále premýšľam prečo.

V niečom je to naozaj dobou. Je veľmi rýchla, ponúka nám neskutočné množstvo techniky a digitalizácii na zjednodušenie života, no aj tak sme si navzájom vzdialení a žijeme vo svojej bubline. Niekedy sa cítim ako 70 ročná babička lebo si hovorím, že ja tým mladým nerozumiem, a to som 35 ročná žena. Ale čím to je? Naozaj nie sme schopní porozumieť alebo je to aj dobou?

Myslím si, že som mala trochu šťastie, lebo som sa narodila v dobe, kedy si pamätám ešte čierno-biely televízor, prvý mobil som mala v druhom alebo až treťom ročníku na strednej škole a na počítači sme mali hru Pac-man.

Ale na druhej strane som poznala všetky decká v mojom veku a okolo neho, nielen z nášho paneláku ale z ďalších dvoch okolo. Na hranie nám stačila guma, lopta a kriedy. Preskúmali sme do detailov okolie nášho bydliska. Celé dni sme trávili vonku s chlebom v ruke a kľúčami na krku, aby sme ich nestratili. V niečom jednoduchá  a ťažká doba , ale na druhej strane veľmi výnimočná a nádherná.

Užívali sme si našu detskú naivitu a bezstarostnosť dosť dlho. A ja som za to naozaj veľmi vďačná. Ale čo s mladými, ktorí sa narodili neskôr? Tí, ktorých táto šialene rýchla doba plná techniky zasiahla plnou parou? Ako by sme sa mohli pozrieť na nich? Sú akousi obeťou tejto doby?

Ja si myslím, že nie.

Do istej miery sú oveľa uvedomelejší, viac hľadajú a viac spoznávajú. Nestačí im málo. Toto im umožňuje aj neskutočný prístup k informáciám. Chcú rásť a sú cieľavedomí. Občas však to, že majú všetky informácie hneď na dosah ruky môže byť aj na škodu. Niekedy nestíhajú a nedokážu správne vyselektovať veci, ktoré sa na nich valia zo všetkých strán a niekedy majú riešenie na dosah ruky, no rýchlosť a tempo, ktoré diktuje doba a technika im zabránia to uvidieť. V určitom zmysle slova sú sami, ale nie preto, že by boli nejakí neschopní nadviazať vzťahy, vôbec nie.

Skôr v tom náhlení nie je vždy priestor na hlbšie veci, či vzťahy. To ale neznamená, že po nich netúžia a nechcú ich tvoriť. Chcú a sú za ne práve veľmi vďační. Pretože tak, ako každému, aj im chýba blízkosť „face to face“ a chýba im čas, ktorý investuje niekto len pre nich. Iba tak je tu a zaujíma sa, a to nemusí byť nič brutálne hlboké.

Je dôležité pre nich vytvoriť bezpečný priestor, ktorý vo väčšej skupine nie je a často tam nie je ani priestor sa otvoriť. A zase ruku na srdce, kto z nás sa len tak otvorí v skupine 12 ľudí? Najľahšie je ísť do hĺbky, keď sme s blízkym priateľom či máme 15, 20, 30, či 55 rokov – to je jedno. Každý z nás potrebuje hĺbku a blízkosť druhého no napriek tomu si niekedy dávame masky, aby sme ochránili naše ja. Koľko málo stačí v dnešnej dobe. Vydať záujem. Niečo, čo nie je len také instantné – rýchle, ale čo ide pod povrch a neostáva len tak kdesi, ale skutočne sa zaujíma o niekoho druhého.

Záujem – osobný a konkrétny v pomere 1:1. Ako málo stačí. Tu vidím priestor, ako môžem ja byť bližšie týmto mladým. Ako ich môžem vytrhnúť z ich reality a pozvať do tej svojej. Do reality skutočného záujmu a vzťahov. Kde je priestor na úsmev, objatie, slzy, povzbudenie, a kde im reálne môžem stáť po boku.

Neuspokojme sa len s frázou, že mladým nerozumieme. Ani oni často nerozumejú nám. Ale to nie je dôvod prestať hľadať cesty k sebe navzájom. Pokiaľ budeme existovať, vždy bude priestor na hľadanie spoločných vecí a bodu, kde sa vzájomne môžeme stretnúť a pochopiť. Všetko je to len o otvorenom srdci, o nastavení nášho zmýšľania a o Božej milosti, ktorá nás môže uschopniť pochopiť
generáciu Zet a nielen tú, ale aj tie ďalšie, ktoré prídu.

Buďme pre nich bezpečným miestom, kde sa môžu stretnúť s Ježišom. Viac o tom, ako sa priblížiť generácií Z nájdete 19. epizóde

Autor: Blažka Filová