Začiatok nového roka často berieme ako novú kapitolu života. Nové začiatky nesú v sebe nádej. Veríme, že začne niečo nové, krajšie, lepšie. Na začiatku roka bývame odhodlaní robiť veci inak. Cítime sa relatívne oddýchnutí, a tak plánujeme nové aktivity, sme plní elánu a nadšenia.

Veci, ktoré sme nezvládli, očakávania, ktoré sa nenaplnili, udalosti, ktoré nás zranili, akoby proste patrili do minulosti. Obraciame kapitolu. Začína predsa niečo nové!

Paradoxne ja som sa vždy nových vecí bála. Boli pre mňa nečitateľné, nevedela som ako dopadnú a či ich zvládnem. Bála som sa, že zlyhám. Bála som sa nepoznaného.

Istotu mi prinášal  skôr stereotyp, zabehané koľaje, ľudia a situácie, ktoré som poznala.

Jedného dňa sa ale všetko zmenilo.

zdroj: osobný archív

Pred pár rokmi prišla do nášho života pandémia. Nič nebolo ako predtým. Neboli sme na to pripravení. V tom období, keď sme ostali zatvorení doma, plní strachu a očakávania čo sa bude diať, som oveľa viac času trávila v modlitbe. Neviem či zo strachu alebo proste preto, lebo som na modlitbu mala viac času. Na tom vlastne nezáleží. Seriózne som sa pýtala Boha “Čo sa to deje? Čo mám robiť?” Mala som pocit, že mi celý čas hovorí a pripomína stále dookola len dve jednoduché slová: “Dôveruj mi.” Nič viac, nič menej.

Keď pandémia začala po pár rokoch ustupovať, prišiel začiatok vojny na Ukrajine. Mala som chuť povedať Bohu: “Ty si snáď robíš srandu?” Vojna je príliš blízko, doslova za našimi hranicami. Čo nás to zas čaká? Čo máme robiť? Nestačila pandémia?

Aj do tejto situácie mi zaznievali slová: “Dôveruj mi.”

Môj život sa v tom čase radikálne zmenil. Strávila som od začiatku vojny niekoľko mesiacov na hraniciach, kde sme sa snažili pomáhať utečencom z Ukrajiny. Dlhé služby, málo spánku. Hľadali sme možnosti ako tým ubiedeným, hladným a vystrašeným ľudom pomocť. Stretávali sme tam tisícky ľudí plných strachu, bolesti, úzkosti zo straty domova a blízkych. Lámalo mi to srdce. Oni stratili takmer všetko. 

Bože, čo sa to deje? Ako im máme pomôcť? Toto nezvládneme! A Boh mi znova opakoval: “Dôveruj mi.” 

A tak sme pomáhali ako sme vedeli. A Boh bol celý čas s nami. Videli sme mnoho zázrakov okolo nás, aj v nás. Boh menil nielen okolnosti, ľudí okolo nás, ale aj nás samých. Počas toho ako som slúžila na hraniciach, som v práci dala výpoveď. Nevedela som čo bude ďalej, či vojna skončí alebo nie. Ani to, ako dlho budem na hraniciach. Môj život mal ďaleko od stereotypu. Vedela som len to, že mám byť teraz tam a dôverovať. Po pár mesiacoch, keď sa situácia na hraniciach upokojila som sa vrátila domov. Premýšľala som: “A teraz čo? Čo budem robiť ďalej?”

Asi uhádnete čo mi Boh opakoval stále dookola: “Dôveruj mi” 

A oplatilo sa. Po intenzívnom čase na hraniciach  a mnohých neistotách sa Boh postaral. Dal mi čas na oddych, a keď som si oddýchla, prišla nová práca, nové príležitosti, kde môžem rásť, angažovať sa a pomáhať.  Učím sa, že nezáleží na tom, či niečo nové začína, alebo niečo staré končí, ale či v tom všetkom dôverujem Bohu. Boh je verný vo všetkom, čo sľúbi. On všetko myslí vážne. V “škole dôvery“ som len na začiatku – úplný začiatočník, ale začiatky v sebe nesú nádej. 

V Božom slove v knihe Zjavenia sv.apoštola Jána sa píše: ” Hľa všetko tvorím nové.” … “Ja som Alfa i Omega, začiatok aj koniec”. Náš Boh je začiatok aj koniec. V ňom všetko začína aj končí. Prajem nám všetkým, aby sme sa nebáli dôverovať Bohu, ktorý môže všetko, a ktorý má v rukách všetky naše začiatky aj konce. 

Petronela Grajciarová

Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina