Nikdy som nebola ranné vtáča, keď treba, budem makať dlho do noci, len ráno odo mňa nechcite, aby som skoro vstávala. Je však jeden deň v roku, kedy to vôbec neriešim. V gréckokatolíckom obrade oslavujeme vzkriesenie nedeľu v skorých ranných hodinách. Za tmy sa s košíkom vyberieme do chrámu, kde čakáme na ten moment, kedy prvýkrát zaspievame Christos voskrese. Na našom obrade milujem symboliku a každý rok žasnem nad tým, ako na začiatku slávenia prechádzame z tmy, ktorá je vonku, do svetla, ktoré nás víta v chráme. Kňaz nás vyvedie von a obchádzame chrám, kým za spevu Christos voskrese vchádzame dovnútra. Je to tradícia, či niečo viac?
Bolo by to smutné, ak by sme zostali len pri vonkajšom prejave. Premenných, ktoré to môžu pokaziť je veľa, nevyjde počasie, kantor falošne zaspieva, kňaz zaspí, … ale hrob je aj napriek tomu prázdny. Nezáleží na tom, čo práve cítim, Boh je v tom istota, On v tom hrobe nie je.
Jeden kňaz mi raz povedal, že prežitie veľkonočného rána je len zrkadlom toho, ako som prežila Veľký pôst. Ale čo ak som ho neprežila nijak zvláštne (okrem toho, že stredu a piatok som nejedla mäso)? Boh je aj v tomto istý. Opustil hrob, ktorý ho zväzoval. Je na čase, aby som aj ja opustila svoje predstavy, ktoré ma často spútavajú a bránia mi vidieť podstatu.
foto zdroj: osobný archív
Položili ste si niekedy otázku, prečo Ježiš po vzkriesení nezostal v hrobe, keď prišli ženy? Mohol ich tam počkať, privítať ich a všetko im vysvetliť. Ísť s nimi za apoštolmi, dať si fajné raňajky a pokračovať vo svojej činnosti. Ale nie, hrob je prázdny a ženám určite napadli aspoň tri scenáre, čo sa mohlo stať (veď sme kreatívne). Prečo musel byť hrob prázdny? Jeden dôvod som pochopila v isté veľkonočné ráno. Iba prázdna nádoba môže byť naplnená niečím novým, iba prázdne ruky dokážu prijať. A to je to, čo mne dalo zmysel. Je jedno, či prežijem celých 40 dní pôstu intenzívne, alebo zamakám vo Veľký štvrtok, či až sobotu, dôležitý je výsledok v nedeľné ráno. V akom stave bude moje srdce. Bude plné všetkého možného (od vlastných predstáv, cez prácu, rodinu,…) alebo „prázdne“ a pripravené prijať nový život (veď o to práve ide, „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Jn 3,16.)
Ja chcem všetkým žehnať, aby boli naše srdcia pripravené prijať vzkrieseného Krista a z celej sily ohlasovali túto radostnú zvesť. Christos voskrese, priatelia!
Števka Čepová
Spoločenstvo Anima
Najnovšie komentáre